„..láska rozseknutá napoly

prečo som tebou tak trestaný?

nebo posiate hviezdami

nie je tak krásne ako ty..“

1. Úvod

..nebo nie je,

nie je tam hore

Monika

je nebo moje

odišla

no možno, že

svieti

v oranžovej oblohe

ako slnko

hreje ma

mlčí a žiari

a smeje sa

žiaľ sám

nikdy nepominie

preto tu teraz

a povinne

na ňu veršami

spomínam…

Monika

2. Monika

Bledožlté sny

jesenného slnka

miznú pod sivou tiažobou

mĺkvych oblakov

kde asi spinká

kde asi

ukladá svoje zlaté vlasy

zrkadlo pri skrinkách

kde dáva z očí dole riasy

zahalená v šminkách

pohárom mlieka svoj smäd hasí

smutná plieckami pomyká

Monika

vo fialovej noci

plávajú mĺkve škvrny

zatiaľ čo v diaľave hrmí

tmavé zlato hviezd

skromne dohliada na bdejúce

tvory v moci Eróta

čo asi tak robíš?

čítaš, varíš

leňošíš

zas na sebe veľa nenosíš !

ťažšie dýchaš

keď na mňa myslíš

kýchaš

keď kúpelňu čistíš

Monika

mesiac rozprestiera

vybielené plachty

svoje

omývané sivým súknom

podjesennej látky

a oblizuje

tvoje horúce prsia

túžobne po nich pachtí

zatiaľ čo kvapky

ich bozkami krstia

a vánok plachý

ich hojdá v hrstiach

Monikine biele prsia

iba ružová svieca mi

nane svieti

arómou kamélií nevinných kvetín

rozkvitnuté bradavky

sa do púčikov schúlia

voňajú mliekom a

vanilkou chutia

červené sú chladom sálajúcim zvonka

zimomriavky ich napínajú

ako červené prskavky,

s ktorými sa nie iba deti

rady hrajú

a všetko to divadlo farieb

chutí, tepla sa pomaly a iste

čoraz nižšie zlieva

záhybmi rebier

poskakujú tiene

do úžiny pupočka

šepkám ti doňho

kradmo ľahké slová

ktoré sa pokúšam

do teba schovať

sviečka viac nesvieti

tam kam hladím, vieš len ty

tam kam mi pohľad blúdi

tam sa chcem v tebe túliť

Po tvojich perách orosených

kráčam tými svojimi

po mäkkých cestách karmínových

sme si ústa spojili

prekladám slová tvojho nemého tela

snažím sa prežiť záplavu

tých horúcich hlások,

spomienky padlých

dávno zabudnutých lások

ofúkať ti z pleti

jagavomesačný prášok

mesiac sa po tvojej koži plazí

obtiera si o teba svoj zamatový jazyk

voniaš jeseňou

ktorá už pod ránom zmizne

ako poľaví tvoje obočie prísne

keď prvé vločky decembra

zosadnú na oblok pred teba

kým ich vietor stiskne

plachtia chladným vzduchom

prerezaným mrazom

a Boh zoslal nebo na zem

v zúfaločiernej noci

ktorou sa nesie prázdne ticho

a je vidieť iba tvoje oči

vonku je strašná zima

v teple spolu spíme

schúlení do ticha

ja a Monika.

3. Už ani listy nepíše

Sedela tam

čakala

čakajúc naňho

plakala

Kde je hlupák?

nechodí

kedy ma smútok

prebolí?

Čakala tam naňho

pri okne

nik ňou od toho okna

nepohne

Odísť však sama

nemôže

ach Bože prosím ťa

pomôž ´ej

Čakala

hladiac do diaľky

či neškrtne

v diaľave zápalky

Nič sa však nestalo

neprišiel

už jej ani listy

nepíše.

4. Nie je

nie je láska

nie je láska

už ma nikdy

nepoláska

šťastný je ten

kto vie

že láska

láska nie je

kto jej to však

povie?

tej čo to stále

nevie.

5. Pod Mončiným oknom

Ach ticho

aké to svetlo preniká

cez okno z balkóna?

To je východ

a Monika jeho slnko

vyjdi, vyjdi von

a zbav ma žiarlivého mesiaca

ktorý už zbledol

závisťou trpiaci

že ty, jeho družka

si za mnoho krajšia než on

Dve najjagavejšie hviezdy

neba celého

túžiac po oddychu

uprosili tvoje oči

aby svietili za ne

kým znova prídu

jas tvojich líc

zahanbuje hviezdy noci

tak ako svetlo dňa

tlmí lampu

tak nebo ožarujú

tvoje oči

že vtáci vstanú

i spievať začnú

mysliac si,

že noc vystriedaná bola dňom

ach Monika,

aká si len krásna

a keď si opieraš líce o svoju dlaň,

keby som tvou dlaňou mohol byť

jemne sa ťa dotýkať

a o tvojom hebkom tele sniť.

6. Monikine meno

Čo je po mene predsa?

keď tú čo ružou zveme

by pri každom inom mene

túže sladkú vôňu niesla.

7. Nechcem odísť

ako naposledy cítiť

zrnko v piesku

či vlnu v mori

v lese liesku

či hrudku zeme v poli

tak lúčenie s ňou bolí

tak lúčenie s ňou bolí

ako naposledy cítiť..

hrejivé slnko

či teplo jej dlaní

vôňu jej tela

či chute jej malín

(pery ktorými mi dych tají

Prsia a zadoček – kopčeky a doliny jej krajín)

čo sa asi stane

keď sa s cestou spojím

zhasne čo v nej tlaje

keď už nie sme svoji

tak lúčenie s ňou bolí

tak lúčenie s ňou bolí

ako naposledy vidieť..

svoj rodný dom

a ju ako tam stojí

úsmev jej tváre

či slniečka jej očí

tak lúčenie s ňou bolí

ako naposledy počuť..

šum jesenného lístia

žblnkot riečnych korýt

drzý vietor hvízdať

či jej smiech ktorý hojí

tak lúčenie s ňou bolí

prichádza mi vlak

nuž sa pred ňou skloním

nevrátim sa späť

a nevrátim sa poňu

i keď ma to zlomí

a jej srdce horí

tak lúčenie s ňou bolí

tak lúčenie s ňou bolí.

8. Dáždnik mojej lásky

Odišla si

neviem kam

už dávno za tebou

neutekám

odišla si

a vonku prší

vybehla si si na chvíľku?

na premočenom chodníku

sa dakde krčíš

uhýbaš ľuďom

občas do nich vrážaš

kvapky dažďa

prstami na lavičke rátaš

v našom parku

ktorý už dávno chátra

zas si zmizla

bez stopy

možno sa už nevrátiš

a možno za chvíľku

znova vkročíš

svoj zrak

vinyplná sklopíš

ach tie tvoje tiché oči

zase mlčia

plamienkami blčia

pohľadom mi bočia..

a ja tu sedím hľadiac von

ako smutne prší

na teba takto hladí on

a túžba mu na perách srší

tvojimi si ich pomaly suší

ja tu sedím

ako hlupák píšuc

tieto prázdne riadky

o vešiak pri dverách

opretý dáždnik

mojej lásky.

9. Monika a jej oči

Pán Božko vzal hviezdy

a skryl ich v tvojich očiach

preto ti tak svietia

i v tých najtmavších nociach

pán Božko vzal moria

a skryl ich v tvojich očiach

vždy keď budeš smutná

tak ti viečka zmočia

pán Božko vzal tvoje oči

a posypal nimi celé nebo

celý svet sa teraz točí

pod dohľadom tvojich očí

pod očami tvojich svetov

(všetky svoje malé nebá

volám tebou)

oči máš jagavé ako ázijskú noc

ako hviezdičky, ktoré v súhvezdia

pospájať môcť

modrasté hviezdy akých na svete niet

ráno nimi brieždiš

úsvit na môj svet

pán Božko vzal večnosť

a skryl do tvojich očí

všetko nimi začína

len táto báseň nimi končí.

10. V jesennom páperí

ľahko sa nám spáva

zapadlo slnko za horami

pod tvojimi bosými nohami

uľahla sa tráva

mizne slnko voňavé

leto dáva navždy zbohom

ukuté len z ľahkých kovov

plače srdco boľavé

mladosť mizne v diaľave

žlté chmáry na lúky tiahnú

šaty leta na zem padnú

horí srdco páľavé

láska rýchlo vyprchá

september nám píše správy

papierové dni nám páli

na stromy už víchor hrá

kvapky dažďa na perách

listy ti do vláskov spletá

sladké hry minulého leta

halí do jesenného páperia.

11.  Vonku prší

studené kropaje

stekajú pomale

a ty tu nahá ležíš

mokrá

vonku si celá zmokla

dážď mi ťa namočil

vonia tebou celá izba

a aby si mi vyschla

utieram ti prsia a zadoček

ako grécka bohyňa

namiesto rúcha

odetá len v paplóne

šúchajúca nôžku o nôžku

a vonku

sa zatiaľ rúca svet

a ja čakám na tvoju odpoveď.

12.  V oranžovej oblohe

ako slnko

na počiatku jesene

oranžovo zafarbí oblohu

keď žblnkot

jej bosých nôh

rozčerí hladinu ponurú

ako slnko

keď jeho oranžové páperie

vzduchom lieta

sadne si jej na pery

a ona ako dieťa

uverí,

že nie je koniec leta

do teplých dlaní si naberie

slnko a jeho žlté páperie

v júli

ako malé oranžové sklíčka

na zlatých poliach obilia

priviera svoje viečka

jej pery ma bozkami liečia

nebesá si ju s anjelom pomýlia

Monika

pomarančový prach

porozsýpaný

po cestách

kadiaľ kráčala

nezvestná

medzi ľanmi

slnečníc

ktoré naráta

po stá tisíc

až sa jej do srdca nezmestia

donaha sa prezlieka

Monika bude najkrajšia nevesta

južný vánok

ju pohladí a prečeše

ona sa narýchlo

prezlečie

do závoja

utkaného z

letných snov

a sladkého slnka

a ja som tu s ňou

jedna z posledných anjelov

s Monikou

slnko a jeho

tisíce zrkadielok

ktoré sa vlnia

v tenkom potôčiku

ležíme tu v tichu

a moje sny sa plnia

v jej očiach oblôčiku

oranžové vaty oblakov

na konci leta

neskorý august

už chladný

september víta

hladný

číta

si listy

našich prázdnin

slnko nás

do svojho objatia skrylo

do našich horúcich tiel

svoj oranžovohnedý karmínový peľ

roztrúsilo

ako aj na strechy starých domov

i na elektrické stožiare

zapálilo malé požiare

v korunách smutných stromov

a v našich srdciach

v Mončiných materských prsiach

je celá oranžová

jesenná

láska nikdy nie je

bezmenná

jej jemná ľahká

materská vôňa

ak je nebo

tak vonia ako ona

Mona

posledné

augustové lúče

sa jej šplhajú po nohe

je moje

slnko v sieti

v oranžovej oblohe.