Jej Meno

..vyslov ho

a povedz

„jedno meno

večná bolesť“

neutíchajúca

nikdy nespí

trpiaca

prosiaca

majúca povesť:

„veľa nenosiaca“

znudená

nevedomá

surová

studená

vyprahlá

Marcela.

Jesene s Marcelou

krásna a snedá

marhuľová

slnce sa do perín schová

a na nás sa díva

ako ja zapadám do jej lona

a ona..

ticho dýcha

jesenné rána

hmlisté

u mňa spáva

jemná a čistá

citlivá, voňavá

s menom anjela

Marcela

šupinatá deka

zo žltého lístia

prikryla pole

v mlákach sa blyštia

podjesenné zore

a ty si prišla..

zostal nám

náš starý chodník ťažký

pomník lásky

kráčame v ústrety krvavého slnka

držíš ma za ruku

viem, že nie navždy

no aspoň dneska..

jeseň s Marcelou.

Marcelka

Marcelka

ach Marcelka

s krásnymi očami

celý môj život

bol v ich jase počatý

Skrotiť ich plameň?

ľahšie je

hviezdy

do dlaní polapiť

a tvoje ústa

kedy už tie moje

na návštevu pozvete?

Tvoje šarlátové pery horia

ako venušine ruže

v rozkvete

chcem sa dotýkať tvojho

tenučkého kŕčku bozkami

chrbticu prejsť prstami

(moje schody do raja)

ach Macko,

bozky jej

papierových pier

sa roztápali na tých mojich

ach, ako jej pery

dokážu

rany hojiť

kút od kúta

ako dužinaté jahody chutia

bozk po bozku

a stále z nich ani trošku

neubúda

Marcela, nahá

oblečená iba v

oranžovom šate prítmie

poludňajšej oblohy

Marcela

tak malá

ležiaca pri mne

kladiem jej svoje bozky pod nohy

Marcelka

tak malinká

ulož si – svoje sny, tu

na moju hruď a spinkaj

aspoň to skús

ja sa zatiaľ skryjem

v ružovom zálive tvojich pŕs.

Marceline dlane

tak sama..

sama je rada

opustená, osamelo

dážď padá

a v nej sa čosi

rozochvelo

hľadá svoje nové telo

v studeno modrej

oblohe

sa ticho rozpadne

stekajú jej

kvapky dažďa

do dlane

pod strechou z jesenného lístia

prší všade navôkol

tuším len jej dáždnik nezmokol

a ona si je istá

že nepotrebuje nikoho

lesknúce

sa strechy budov

chladom sa trasúce

a na nich koberce lístia

prúdy vody čistia

ulice hudbou

odkvapy nám hrajú

piesne boľavé

jesenne slnko už zapadá

v krvavej diaľave

rozbitý chodník

zapĺňa svoje rany

dažďovou vodou

vymýva blato

a špačky

burinu a zvyšky

dávno zabudnutej lásky

prší

na ňu asi

viac ako na mňa

jej zmoknuté vlasy

spod ktorých jej belavé

oči na mňa hladia

prší a prší

a prší a prší

a prší..

jedine čo

zostalo suché

sú jej malé

dlane

smutné

zvláštny deň

stojím tu vedľa nej

môj kúsok neba

a pred nami rázcestie

ktorým nás pomýlia

kvapky dažďa

ktoré kruhmi rozvíria

mláky na ceste

(na daždivom azbeste)

a stále prší

zatvorí oči

a ja sa stále dívam na jej dlane

horúce a suché

domov sú dlane na ktorých smieš plakať

keď ma nik nechce

bude ma čakať

jej dlane sú domov

ktorý ma uchýli

od utrpenia ma mydlom

nežne umyli

vždy keď ma dakto poraní..

jej dlane sú ruky matky

ktorá ma ochráni

dlane isté no nesmelé

sú ako večný návrat

vždy do tej istej detskej izby

do ustlanej postele

jej dlane sú bezpečie

ako nedeľné poobedia

v letnej záhrade

keď som bol ešte dieťa

jej dlane sú

úkryt pred búrkou

ktorú žiadni iní neznesú

pred vyčíňaním

úkryt pred smútkom

pred zlyhaním

skrýša.

svet, kde tu

a jedine len tu

môžeš byt sám sebou

byt si istý ňou

a jej dievčenskou nehou

bez pretvárky

bez predstierania

bez lži

jej dlane sú pravda

jej dlane sú jej srdce

môj život môj svet

moja láska

a prší

prší

aj nane

chcem jej ich pofúkať

zohriať skrehnuté

nech už jej zima

nane nikdy nebude

skryt sa v nich… ale prší

a ona sa divá pred seba

nepočúva čo vravím,

sedem mŕtvych oceánov

poviazaných reťazou..

jej je to jedno

ako to bolo ostatným

pred ňou

oblizuje si pery

chutná mĺkvy dážď

úprimne verí

že už nebude nikdy

smädnou

vyberie si dlane

z môjho objatia

poviazaná reťazou

reťaze poľavia..

a prší

po suchej tvári

jej stekajú kvapky

rosy jej duše

z pod zmoknutej čiapky

jej pramienok vláskov ušiel

Marcelka plače..

a prší

asi ju srdce niečím bolí

chcel by som ísť dnu

no ona tam stále stojí

nemá

bezmenné strechy domov

akoby tu stála už tisíce rokov

tak tam stojí

a nezamočí ju žiaden dážď

i keď nemá pršiplášť

dážď jej rany hojí

hľadí do stratena

tak kráčam preč

a nevrátim sa poňu

na prechádzku

sme sa vybrali spolu

no domov

som sa vrátil len ja

po ceste sa mi

dakde stratila

a prší

a stále prší

nemám viac domov

izbu, bezpečie ani lásku

život ani môj svet…

jej dlane

snáď si ich už nikdy viac neporaní

odišla a všetko si vzala do dlaní

a prší

aj na mňa

i keď som už schovaný

prší čoraz menej

aj Marcelke do dlaní…

prší.

September

žltastý prach

sa ti blyští na perách

a staré slnko

ťa zabalilo do svojej deky

vlasy ti rozfúkava

vietor slepý

na všetky strany

končí nám

ďalší deň roztrhaný

a svätý

ty si smutná

ako vždy

chladnou triaškou na koži

ti nasadili putá

slobodná si vždy len v lete.

vietor prináša dačo smutné

chvíle duté

zlaté tiene vyblednuté

kľučkujú medzi stromami

plazia sa

zbitými trávami

a po okradnutých poliach

a ty krásne voniaš

uplynuli odvtedy

už dva septembre.

asi čítaš Hemingwaya

„akoby sa oceán

pod žltou prikrývkou

s niekým miloval“

a ja si spomínam..

..slnko si chystá v oblakoch nocľah

tak ako ja ten svoj

v tvojich prižmúrených očiach

Pod orechom

prší,

jej ruže na líci

srdce pod plechom

na kamennej lavici

pod dreveným orechom

čítam červené slová

jej perami písané

po daždi krásne vonia

smutno jej vždy pristane.

Kaluže

..farba už zošla

len jesenný deň

po tebe zostal

a tvoje bosé nohy

rozčerili hladinu

kalužatých morí

a už zase prší.