..na miesto srdca

iba pusto prázdne

preto sa o tebe píšu

iba smutné básne..

M

do hĺbky

tvojich viečok

napadal

biely piesok

rozsýpaný slnkom

za brieždenia

srdce poplietol

keď ešte deň s nocou

zápasí o to kto je kto

a na vlasy

ti zlatú korunu nasadí

sú tri stupne nelásky:

.ľúbiť malo

.neľúbiť

.neľúbiť ako Marcela

srdce hlúpe

stráca spomienky na bolesť

iba pekné si pamätá

ako ratolesť

čo listy kukurice zapletá

a spieva si piesne sirôt

odďaľujúc čo sa nevyhnutne stane

no medzi riadkami je v krvi napísané

nemám ťa rada

nikdy mať nebudem

tvoja M.

V labyrintoch

na poli tvojich objatí

si odtrhnem jedno z najtesnejších

keď slnko ďalší svoj deň potratí

ukryjem ťa pod perinou levanduľových tôní

blúdiaci v labyrintoch tvojich vôní.

V sobotu nasnežilo

v kruhu odhrnutého snehu

som zapálil tri kahance

zatiaľ čo z nebies padajú biele trhance

zmenené v mojich rukách na vodu

ako kedysi v tvojich dlaniach

svoju pieseň dookola ticho hrajú

kým sa plamene v tme mihotajú

a kreslia zvláštne maľby na opadané múry betónového plota

dym vločkám ľahké hlavy motá

a všade navôkol je ticho

celý svet spí

vločky padajú stále rovnako voľne

hypnoticky monotónne

malé kométy z ľadu

zhoria na tvojej tvári

z tvojich úst unikajú pary

a ja sa dívam na kŕdeľ hviezd

a myslím na teba.

Z kameňa

sochár vytesal tvoje telo

z horúceho mramoru

na srdce mu viac nezvýšilo

a tak sochu snehovú

čistú – bez retuše

nechal tam stáť,

samú a bez duše

napraviť svoju chybu

však už nemôže.

Telo

Sim,

niekto ťa preklial

moje srdce tlkoce

keď si zapletáš

uhoľnaté vrkoče

ktoré šteklia

tvoje labutie ramená

plné paže

a bacuľaté kolená

kto ti ich spúta

kto ťa raz zviaže?

zrobená,

prísnym pohľadom

pyšná tvár

zdobená

čo si bozky pýta

krásnolíca

s bielymi lakťami

zapálila celý svet

dvoma modrými fakľami

na zápästí ramienok

členky a päty obité

telo plné znamienok

a pieh

páľavé pery sú jej liek

na všetko

dlane vždy umyté

plnoštíhly driek

priškrtený smiech

a všetko v ňom ukryté.

Pod čerešňou

pod čerešňou na deke

ležíš trocha smutne

alabastrom natreté

srdce ti tam pukne

k nebu hladíš schúlene

vánok vlasy šteklí

predstierajúc vzrušenie

no srdcia dávno zvädli

rozkvitnuté kvety

poletujú vzduchom

naše city zredli

v dušiach máme hlucho

v ružovkastej clone

zbavený všech snov

ležiac v tvojom lone

so svojou samotou…

Podvečer

hľadáš znamenia v kamení

v blčiacich očiach sa leskne slza

v inak vyschnutom prameni

zas si mi z objatia skĺzla

slnko sa tratí

v ďalekom hrmení

padá čoraz nižšie

ťahajúc červené plátno pod nebom

halí oblaky v hrdzavom brnení

vyčítavá krútiš hlavou

pustatina vyprahnutá

čo bývala tvojou tvárou

je žiaľom unavená

oddelená hrubou čiarou

od zvyšku tvojho tela

vytrhnutá z kontextu

nemiestna

nepatríš sem

tužíš sa vrátiť do mesta

na asfaltovú zem

šum lístia prehlušuje

dusné ticho

nastav tvár k dažďu

a víchor besne duje

rozväzuje ti z vláskov mašľu

a zamyká ďalšiu z tvojich komnát

pod tvoj krotký pohľad

ďalší skrytý bôľ

zo skla zotieram tvoje kresby

úzky purpurový pás studených večerných zôr

ty spálená na popol

popol rozsypaný navôkol

a dakde dakto zase smutne nespí.

21. apríla

v tieni pod stromom

plná smútkov a únav

ležíš si na lúke

rozkvitnutých púpav

no vonku stále fúka

už celé tri týždne

pery sa ti blyštia

ako dozreté višne

či ružová múka

pokosená tráva

nám oškiera chrbty

v lete nahá spávaš

keď slnko presypáva

ružové zrnká piesku

po tvojej pleti

a niečo v tebe

by už aj chcelo mať deti

hreje čoraz menej

a zimomriavky ti dráždia chĺpky

do ľahkého poobedia

sa chlad zahryzol do celej hĺbky

primiešal sem čosi smutné

skrývam sa za

tvoje voňavé prsia

plné materského mlieka

v objatí tvojich bielych krídel

noc sa zo dňa zvliekla

a mesiac nás chrániť príde.

Modré acháty

na prsiach záplatu

hľadiac do zeme nesmelo

oči z achátu

a kovu lesklého

korunu ťaživú

odhŕňaš záclony

neposedných vlasov

padajúcich na šiju

vonku dakto

hviezdy zhasol

v perinách ležíš

nepohnutá časom

mäkkými prstami

kĺžeš cestičkami

medzi prsiami

do údolia po povodeň

parfumom kože nasiakli periny

krúžiš nôžkou po vode

slnce odkrajuje kusy dňa

a tvojej neviny

ako sieť rybárov čerí

hladinu morí

útrapy spôsobuje a bolí

noc však všetko zhojí..

v noci nemáš snov

jagavé zornice

z čarovných nerastov

stekajú po lícach

bezodnou priepasťou

zbytočné slzy

hviezdy neplodné

máš v nich snáď

svitanie i západ zároveň

večnosť tak bledú

vodu

i drevo na oheň

ústa sú kalíšok jedu

pochádzaš

z belavých nebies

z pochmúrnych nocí

bez hviezd

pozlátených lampášmi

osamelých neviest

si hrobom mnohých lások

mnohých citov slepá cesta

iba odtrhnutý klások

na poľnej ceste späť do mesta

slzy sa v očiach

nikomu netisnú

milenka bez zmyslu

Simona.

Zapadá slnko

a nekonečný

oranžový horizont

nás uzmieril

oranžovosivasté svetlo

a nič viac

iba večnosť

dotknúť sa tej

nebeskej peny

ticho a pokoj

všetko raz skončí

treba sa s tým zmieriť

dych sa uvoľní

starosti opadli

mraky tlačia slnko do zeme

a my tu sedíme

ďalší deň zahynul.