Lívia

Ľalie krásou

mýlili

podobali sa mojej

Lívii

voňala kvetnou

nedeľou

keď pri mne útlo

sedela.

v jej očiach svieti

krásny deň

slnce jej do vláskov

nasypem

pehy si na líčka

rozliala

pery si bozkami

zohriala

marhuľovo sypko

sladučko

tak chutí jej bosé

telíčko

jej modré oči

v diaľave

chladia jej ústa

páľavé

Lívia telíčkom

malá je

dni sa podobajú

na máje

keď pri mne sladko

dýcha

dotyky rúk si

pýta

zaliali kvapky

ľalie

septembre nie sú

pre Lívie

naposledy sa na mňa

pozrela

keď jej stekal

dážď po perách

zaspala v ďalšom

náručí

Lívia ťa neľúbiť

naučí

na jeseň zvädnú

ľalie

tak ako vädnú

Lívie.

Cez sklo vidím nejasne

..ako mizneš v priepasti

privieraných dverí

hladina sa čerí

a ja stále verím,

že sneh ťa opäť predčasne

dovedie

do môjho objatia

slnko mi nádej nenosí

o zľutovanie viac neprosím

a ty zasnežená

hladíš na mňa nemá

láska nezná mená

a tak sa pýtam kto si?

Zimné svetlo

tieň do izby vrhá

ospalo sa šplhá

po tvojich členkoch

a stehnách

mľaskáš smädná

ruža v rohu stojáca

zvädla

a svetlo

sa ďalej zakráda

na špičkách

po tvojich kľukatých

cestičkách

ružové ľalie

na tvojom brušku

maľuje

tvoja sladká vôňa

sa vyparuje

z rozpáleného tela

a ty sa vyvaľuješ

ako uprostred leta

vonku už padajú

podvečerné vločky

a ty si o seba

šúchaš

oziabnuté nôžky

prestieradlá sa

pomaly

pod nami krčia

stískam ti cukrované

mliečnaté prsia

z kohútika vytiekla

len ďalšia

kvapka

pod ťarchou vločiek

nám obloha praská

a ty –

unavená mľaskáš

celou izbou

sa nesie tma

čierno tichom zbledlo

vonku odprcháva

chladné zimné svetlo.

Na moste

..padali

z neba

vločky

sadali

na teba

mlčky

topiac sa

na teple

tvojej tváre

topiac sa

v hĺbke

tvojich očí

keď práve

pobozkať ťa

sa chystám

do cesty

mi skočí

vločka

na tvoju peru

hľadiac

na teba

spredu

najkrajšia

na svete

biela

ako roj vločiek

na snehovej

palete

stmieva

sa pod oblôčik

(ešte krôčik

a budeš doma

nesmiem vkročiť

bez jediného slova)

v šere,

skrytí

v snehovom

tajomstve

pobozkám ťa

tu tíško

na moste…

Tajomstvá pod viečkami

Niet za čím

smútiť

niet nad čím

plakať

niet nad čím trúchliť

niet načo čakať

po ceste ktorú vyzeráš

nik viac nepríde

tak ako nikdy nechodieval

odpusť mu

odpusť mi

a ja konečne odídem.

Papierový klobúk

Stála na nádraží

opustená sama

aká sa to v srdci

jej odohráva dráma

sme tu sami

ona tak krásna

ja ako tulák

baťoh plný prázdna

pozrela na mňa

pohľadom unikám

pomaly sa poddávam

dojatým spomienkam

novembrové kvapky

na koľaje klopú

a jej začína moknúť

papierový klobúk.

Slepec a nahá slečna

Obtiera sa o mňa

zľava i sprava

ako sa to divne

prítulne správa

hladí na mňa

uprene zblízka

na poli lásky

to nebude mníška

vytlačí prsia

a nastaví zadok

z pohľadu naňu

mi pohľad spadol

ja jak taký slepec

a ona strašne vďačná

dal by som si kolu

a ešte pizzu slečna.

Marcela

Ružovoprsté zore

tiahne jej telom

marhuľovou farbou

jej ho natrelo

prazvláštny úsvit

v očiach skrýva

neprítomným chladom

mi rána stmieva

motýlie pery

prelietavé má

o svojej kráse vie

aj o ňu dbá

ja som išiel preč

ona mávla dlaňou

leží tam i dnes

a mne je smutno za ňou.

O ďalšej Zuzane

..ďalšie ťažké rúhanie

píšem báseň o Zuzane

Zuzka predsa krásna je

v hnedých očiach

padá závoj

chvíľu počkaj

ťažký spánok

pery vyschli

ústa mlčia

oheň už dávno

prestal blčať

tvoje oči

už nie sú láska

vyprchali

city blázna

vždy sa

placho červenala

keď své oči

na mne mala

hélios už

išiel spať

selené sa

vyšla hrať

chvíľku som ju

chvíľku mal

jej sa iný

sníček zdal

padla hviezda

z nebíčka

mihalnica

pod viečka

odišla si

hľadať ju

a hviezdy

ďalej padajú

nôžky bosé

gaťky, tielko

ťažký tieň

za sebou vliekla

nebo chodník

zalievalo

stopy po nej

nezostalo

stratila sa

stúlaná

volala sa

Zuzana

už sa tak

viac nevolá

Zuzana to nikdy nebola.

Stopy v snehu

..víchor zmazal

stíchol vazal

osamelých,

ktorí hľadia na prázdne ulice

ako

prázdne police

zasypané prachom,

tam kde sme raz stáli

v neóne oranžové vločky hriali

naše vyziabnuté telá

skrehnutá nevravelas´ veľa

perami prilepená

na mojich ústach

karmínové vlny

k brehom mojich púšťaš

nehou ich hádanky lúskaš

od brehu k brehu

sneh zmazal aj naše posledné

stopy v snehu.