Vo vlaku

vlakom na juhu blúdim

cez Štúrovo za prácou

tváre dotrhaných ľudí

pracujúcich

a iných chudákov

vypáchnuté kupé ako zo starých filmov

hľadím na vyšúchané koľajnice

pomaly si hrdza sadá na lístie

pokrivená cesta – cesta zablatená

zabudneme ďalší kúsok nášho detstva

ďalší sen sa zatúla do stratena

šupiny na hladine jazierka

rozčeria už iba starí rybári

Podjeseň

pod jabloňou

si ujedáme z trhanca

ktorý nám horúci

zohrieva namodralé ústa

zošúchané po noci

pripútaní k sebe

tichými okovami

ako dvaja otroci

hrozienka

s dochuťou vanilky

zapíjame muškátovým vínom

v tieni jablone a odrazu samoty

v klbku pod komínom

na deke je náš celý svet

a za ním už iba neistota

nebezpečie

a ničota

Koláče

upršaná nedeľa

a ty si upiekla koláče

asi nás zas pozmáča

perleť mrakov nesmelá

ležíš tu na lavičke

bosá

voňavá káva ti zohrieva

konček nosa

zubaté slnko ti priviera oči

a poobedie nám cvála preč

znudeným mokrým krokom

ďalší rok, za ďalším rokom.

Na poli

slnko lemuje

rozoranú pôdu

vyprahnutú vodu

a zabudnutý chodník

sivé vtáky

krúžia nad stromami pri koľajniciach

túžia po diaľkach, dobrodružstvách a hviezdnych nociach

tiene vláčika sa vinú opustenou krajinou

a mne sa cnie za dlaňou maminou

dávno som ju opustil

a šiel za inou

celému svetu je všetko jedno a ja som sa dotkol neba

kým ty spíš

Lenivá

na červených strechách

sa zohrieva lístie

ked už rána

začínajú byt hmlisté

a polámaný drevený plot

ako jediný zostal po dome

rozbité fľaše

sa opaľujú v tráve

zelené črepiny a hnedé sklo

ako jediné stopy po zašlej sláve

udupané až na samé dno

popraskané tehly podopierajú komíny

ktoré ufukujú dym z rozohriatych piecok

dlhý spánok si ľahol do tvojich ťažkých drobných viečok

tiene pretkávajú unavené stromy

po poliach sa prechádzajú iba opustené vdovy

Koľaje

koľaje pretínajú

ospalú jesennú krajinku

nevzívajú a nesnívajú

o dávnych časoch

slávnych

ako kovové rovnobežky

obopínané prerastenou burinou

vlečú sa unavenou krajinou

derú sa steblami zožltnutej trávy

ktorá vyschla niekedy v auguste

ktorého však roku?

posledné vtáky

vystávajú na drôtoch

vysokého napätia

čakajúc na prichádzajúce vlaky

ako znudení pasažieri dáky

no nakoniec i oni odletia

nezostane tu po nás nič

Marcelka

iba tiene v trávach

ktoré pominú

spomienky ktoré zahynú

akoby sme ani nikdy neboli.

Dievčatá

v šortkách

sedia na lavici

opaľujú si bucľaté nôžky a šťavnaté prsia

dole po južnej hranici

na stanici

kde snáď žiaden vlak ani nestojí

no to im nevadí

aj tak sa iba ukazujú okoloidúcim

a chlapcom zvedavím

rozoberajú prvé týždne

gymnaziálneho vzruchu

v ostýchavom októbrovom slnku

vôňa ich vlasov lieta vo vzduchu

ich hravé pohľady

prenikajú až do môjho prázdneho kupé

aké krásne je byť mladý.

Zastávka

zelené jazero

sa rozlieva po bedrách

rozbitého pohraničia

svetlo

kľučkuje medzi stromami

a pomedzi lístie

si vinie cestu až na

pasažierkino plaché líce

neiste sediacej

oproti mne

trblieta sa jej

na vankúšikoch mokrých pier

na prižmúrených očiach

fľaky na okne jej kreslia

bodky na tvári,

machule od pary

mohli sme byť spolu Marcelka

no ako opustená zastávka

ani o nás sa už nik nezaujíma

popraskaná stena

ošumelá budova

obrastená

popínavou burinou

odišla si za iným

odišiel som za inou.

Len Tak 

ako keby som ťa stretol náhodou

ako keby som ťa stretol na ulici v prudkom daždi

a ty malá vo vlnenom kabáte

prestupuješ mlákami

po blate

nôžky v mokrých topánkach

autami obliate

pohľad vlažný

povieš: „..ach, si ako každý.“

Ťažké pokorenie

zahanbený až po 7. pokolenie

by som ťa stretol

povedzme radšej v júli

keď horúce slnko páli

a ty v sukni kratučkej

v noci mäkučkej

by sme pred mojim vchodom stáli

krútiac kľúčom na prste

by sme sa dnes v noci spolu báli

tu by som sa ti prezradil

ako prezrádza sa noc noci

len tak,

ako náhodou.

Ako keď prší.