Čiarky na perách

Nič nevraví

snehová pleť

posiata sinkami

a ja ako neznalý

majúc smäd

pritlačím si tvoje pery

ako vankúšiky

utkané z vanilkovej peny a zo sna

horúce v takýchto nociach

vôbec už necítim mrazivý

vietor v kostiach

celé telo poľaví

a zaleje šťava

z tvojich úst

všetko prestalo bolieť

nič už nie je

len ty

a mesiac svieti

v mŕtvej noci

a stále fúka

chradnúce objatie

odtláča tvoja ruka

od hanby prepadnúť sa

a dakde skryť

vietor ti prehadzuje ofinu

a tvoje náušnice

odrážajú mesačný svit

mĺkvej noci

tak ako tvoju tvár

ožarujú tvoje ľadové oči

tázavo sa na mňa díva

čo chceš

čo ešte chceš?

stále ťažšie vločky

padajúce do tváre

ktorú si čoraz hlbšie

do kabáta ponára

a stále tam

sama stáť zostáva..

Čierne vlasy

Bledá

a krásna je

a ako biely mesiac vláčne

natiera čerňavy mračné

tak steká

jeho tmavé svetlo

i do jej vlasov

havraních

čapicu z bieleho prachu

na hlave

iba oranžový neón

pouličnej lampy

v diaľave

nahradil jagot hviezd

tak po jednej z ciest

kráčame.

Simona

Bezhviezdna noc

čierňavou zahatila nebesá

strašný vietor stromy láme

a tie o pomoc

volajúc, na všetky strany známe

šumia .. kde si Simona?

z kostolnej veže

zvon máva a zvoní

kdeže to zaspáva

a svoje slzy roní?

obalená v bielej vate

zaplakala stará čerešňa

na dvore zlomené sane

sviecu vietor zhasína

jej dlane

sa viac do mojich nezmestia

duchom dakde blúdi

tak jej tieň bledne v studni

odchádza odo mňa

silueta rozvlnená na hladine

aj voda na ňu raz zabudne

tak ako ja

sneh padá mäkkúčko

na jej pery páperové

iba jemu zverí

všetky svoje tajomstvá snové

v jej tichom srdci vrúce,

usmieva sa

na vločky poletujúce

ako svetlušky svatojánske

okolo nej

na chodníku stojacej

v bielom objatí..

ozunovaná láskou

zamknutá na sedem zámkov

víchor zahnal všetko dnu

len my dvaja tu

snažíme sa na všetko zabudnúť

a navzájom sa podviezť

Simona sa ani nepohne jej mliečna tvár sa díva do hviezd

a nič viac nepovie..

jej telo roztápa

dobiedzajúce vločky

kým popadajú do blata

pichajú na koži

ako tisíce malých ihličiek

ktorými si jazyk namočí

ako malé dieťa

pokúša sa ich pochytať,

nadarmo k nim ruky spína

biele kryštáliky cukru

lietajúc zpod komína – ťažkých nebies

navnadené vôňou jej pŕs a lona

horúca a mokrá

Simona

snehom zapadnú všetky stopy

vyhasnú hviezdy

jej modrých očí

keď zmizla za cestou

na úbočí

a nikto sa jej nespýta

a nik jej neodvetí

je to iba sneh

čo si vzduchom letí.

V izbe

Slnko zapadá

do smutných topoľov,

v opustených záhradách

rozprášilo hŕdzu

po bielych závejoch

a na smutnú vŕbu

nedotknutú nádejou

hladíš z izby..

odtiene samoty

a prázdnych vzdychov

vonku rozohraný balet

bielych kryštálikov

padajúcich na ľad

na snehové duny

na prasknuté struny

vietor divoko hrá

zatiaľ čo rednúce tiene dňa

uhýbajú do stratena

čiernou bavlnou plátená

noc už prichádza

noc schúlená do perín

neveríš v mýty a povery

tvoje znavené telo

zohrieva posteľ

oči zahmlené

srdce zmámené

v podvečery

vonku sa už šerí

pohodená na posteli

duša ťažká

zohrievam ti

skrehnuté nôžky

podlaha praská

pod ťarchou

nášho ticha

blikajúce sviece na tapete

tma tlmí náš smútok

vonku hrmí

prstami prechádzaš po parapete

zahľadená na mesiac

kreslíš si čiary na zmrznutom skle

padli ti vlasy na plecia

a vonku sneží.

Súhvezdie

Chodníky sa

bielou farbou namočili

na oknách nakreslené

ľadové pavučiny – sklené

merajú čas

keď zem si zas

biely závoj oblieka

a studený prach

ti do vlasov posplieta,

chcem ťa pobozkať

no ty neúprosne

chladno – zlostne – uhýbaš

hodiny tristne tikajú

a ty sa zas dakam ponáhľaš

zrkadlo na ceste

ťa už nezrkadlí

už aj posledné vločky

z neba spadli

a ja sa dívam

do čiernej noci

na drobné súhvezdie

tvojich smutných očí.

V januári

Chytám tvoj dych

do svojich úst

tvoje popraskané pery v nich

jak púšť pália

spopoľnatelo moje srdce

a ty pritisnutá ku mne

na bielom páperí

roztápam sa ti na pery

dýchajúc vôňu

tvojich čiernych kaderí

kým všade vôkol nás

biele perly padali

rozhodené na cestách

udusia naše šľapaje

prikryla si si oči

mihalnicami

začarovaná či prekliata?

pritlačení k sebe

jak zranené zvieratá

o hlade a smäde

roj belavých včielok

bzučí vôkol nás

a pichá ma na tvári

no ty si spokojná

a v bezpečí.

Do dažďa

Roztopil sa sneh

a cesty sa zas obnažili

kvapky klopkajú na zhrdzavený plech

starých mestských striech

z ktorých zimnú špinu zmyli

ľadový prach sa zmenil na dážď

a ty už dáždnik hľadáš

z dlhej chvíle

či z nudy

či zo sklamania?

šedivé oblaky sa ku koncertu zhromaždia

Simona si zapína svoj kabát do dažďa.