Lívia
Ľalie krásou
mýlili
podobali sa mojej
Lívii
voňala kvetnou
nedeľou
keď pri mne útlo
sedela.
v jej očiach svieti
krásny deň
slnce jej do vláskov
nasypem
pehy si na líčka
rozliala
pery si bozkami
zohriala
marhuľovo sypko
sladučko
tak chutí jej bosé
telíčko
jej modré oči
v diaľave
chladia jej ústa
páľavé
Lívia telíčkom
malá je
dni sa podobajú
na máje
keď pri mne sladko
dýcha
dotyky rúk si
pýta
zaliali kvapky
ľalie
septembre nie sú
pre Lívie
naposledy sa na mňa
pozrela
keď jej stekal
dážď po perách
zaspala v ďalšom
náručí
Lívia ťa neľúbiť
naučí
na jeseň zvädnú
ľalie
tak ako vädnú
Lívie.
Cez sklo vidím nejasne
..ako mizneš v priepasti
privieraných dverí
hladina sa čerí
a ja stále verím,
že sneh ťa opäť predčasne
dovedie
do môjho objatia
slnko mi nádej nenosí
o zľutovanie viac neprosím
a ty zasnežená
hladíš na mňa nemá
láska nezná mená
a tak sa pýtam kto si?
Zimné svetlo
tieň do izby vrhá
ospalo sa šplhá
po tvojich členkoch
a stehnách
mľaskáš smädná
ruža v rohu stojáca
zvädla
a svetlo
sa ďalej zakráda
na špičkách
po tvojich kľukatých
cestičkách
ružové ľalie
na tvojom brušku
maľuje
tvoja sladká vôňa
sa vyparuje
z rozpáleného tela
a ty sa vyvaľuješ
ako uprostred leta
vonku už padajú
podvečerné vločky
a ty si o seba
šúchaš
oziabnuté nôžky
prestieradlá sa
pomaly
pod nami krčia
stískam ti cukrované
mliečnaté prsia
z kohútika vytiekla
len ďalšia
kvapka
pod ťarchou vločiek
nám obloha praská
a ty –
unavená mľaskáš
celou izbou
sa nesie tma
čierno tichom zbledlo
vonku odprcháva
chladné zimné svetlo.
Na moste
..padali
z neba
vločky
sadali
na teba
mlčky
topiac sa
na teple
tvojej tváre
topiac sa
v hĺbke
tvojich očí
keď práve
pobozkať ťa
sa chystám
do cesty
mi skočí
vločka
na tvoju peru
hľadiac
na teba
spredu
najkrajšia
na svete
biela
ako roj vločiek
na snehovej
palete
stmieva
sa pod oblôčik
(ešte krôčik
a budeš doma
nesmiem vkročiť
bez jediného slova)
v šere,
skrytí
v snehovom
tajomstve
pobozkám ťa
tu tíško
na moste…
Tajomstvá pod viečkami
Niet za čím
smútiť
niet nad čím
plakať
niet nad čím trúchliť
niet načo čakať
po ceste ktorú vyzeráš
nik viac nepríde
tak ako nikdy nechodieval
odpusť mu
odpusť mi
a ja konečne odídem.
Papierový klobúk
Stála na nádraží
opustená sama
aká sa to v srdci
jej odohráva dráma
sme tu sami
ona tak krásna
ja ako tulák
baťoh plný prázdna
pozrela na mňa
pohľadom unikám
pomaly sa poddávam
dojatým spomienkam
novembrové kvapky
na koľaje klopú
a jej začína moknúť
papierový klobúk.
Slepec a nahá slečna
Obtiera sa o mňa
zľava i sprava
ako sa to divne
prítulne správa
hladí na mňa
uprene zblízka
na poli lásky
to nebude mníška
vytlačí prsia
a nastaví zadok
z pohľadu naňu
mi pohľad spadol
ja jak taký slepec
a ona strašne vďačná
dal by som si kolu
a ešte pizzu slečna.
Marcela
Ružovoprsté zore
tiahne jej telom
marhuľovou farbou
jej ho natrelo
prazvláštny úsvit
v očiach skrýva
neprítomným chladom
mi rána stmieva
motýlie pery
prelietavé má
o svojej kráse vie
aj o ňu dbá
ja som išiel preč
ona mávla dlaňou
leží tam i dnes
a mne je smutno za ňou.
O ďalšej Zuzane
..ďalšie ťažké rúhanie
píšem báseň o Zuzane
Zuzka predsa krásna je
v hnedých očiach
padá závoj
chvíľu počkaj
ťažký spánok
pery vyschli
ústa mlčia
oheň už dávno
prestal blčať
tvoje oči
už nie sú láska
vyprchali
city blázna
vždy sa
placho červenala
keď své oči
na mne mala
hélios už
išiel spať
selené sa
vyšla hrať
chvíľku som ju
chvíľku mal
jej sa iný
sníček zdal
padla hviezda
z nebíčka
mihalnica
pod viečka
odišla si
hľadať ju
a hviezdy
ďalej padajú
nôžky bosé
gaťky, tielko
ťažký tieň
za sebou vliekla
nebo chodník
zalievalo
stopy po nej
nezostalo
stratila sa
stúlaná
volala sa
Zuzana
už sa tak
viac nevolá
Zuzana to nikdy nebola.
Stopy v snehu
..víchor zmazal
stíchol vazal
osamelých,
ktorí hľadia na prázdne ulice
ako
prázdne police
zasypané prachom,
tam kde sme raz stáli
v neóne oranžové vločky hriali
naše vyziabnuté telá
skrehnutá nevravelas´ veľa
perami prilepená
na mojich ústach
karmínové vlny
k brehom mojich púšťaš
nehou ich hádanky lúskaš
od brehu k brehu
sneh zmazal aj naše posledné
stopy v snehu.
Celá debata | RSS tejto debaty