Na brehu

stojím na brehu

a spomínam na detstvo dávne

ako kedysi

na matkinu nehu a strechu

z otcových ramien

vietor mi smutne rukou do tváre mávne

už sme sem viac neprišli

už sem viacej neprídeme..

idem domov

po zaprášenej ceste

ako stokrát pred tým

ma vôňa obilia pomaly nesie

k zvuku podvečerných zvonov

všetko raz skončí

vôňa čerstvo opratých perín

v nedeľnom poobedí

vanie zo spálne

a ona tam pod konármi na deke leží

bosá v tráve

večerné slnko sa dotýka jej unavenej tváre.

Topole

hmla sa dvíha na poli

ticho čaká

kým sa noc zmráka

a tmou zahalí

všetky naše rozkoly

červený les topolov si ďalej šumí

unavené labute prerážajú vzduch

krídla napnuté ako struny

hlucho búšia do rieky
no rieka už ani nenarieka

už dávno nie je pre deti

kúpu sa v nej iba zvieratá

už ani zronené dievčatá

v nej nezmáčajú

slanosť svojich perletí.

V augustovej záhrade

ležíme na tráve a počítame kúdole mrakov

je nám zima

vietor nám zas pripomína

všetko čo už bolo

a je dávno za nami

ticho nedopovedaných viet

lásky všetkých minulých liet

vytetované na tvár mapami

tiene deravých korún jabloní

ti tancujú po nahom brušku

padajúca plechovka o betón zazvoní

ako hodiny na chodbe cez štátnicovú skúšku

mäkučké vlásky ti prikrývajú tvoj zrak

celý svet je hlavou dole a tak celkom naopak

prižmúrene viečka

väznia tisíce sklíčok

trblietavých

tisícky sviečok tmavých

odrazy na stene

ako obrazy septembrového

slnka na Seine

tvojimi očami

väznené

dlhé tiene pretrhaných líp ta chránia pred horúcim slnkom

ktoré pustoší a páli augustovú žatvu

chumáče bielych pavučín

sa po tebe kotúľajú

a tú istú melódiu stále hrajú,

smutnú starú pieseň,

všetko raz skončí

ti šepká tíško smutná jeseň.

Ďatelina

Slnko sa ti plazí

po pleciach, po chrbte

kde sa zrazí

s vánkom plachým

dole až na bosé nohy

kníše tvoje nahé boky

skrýva sa tu pod obloky

ako dnes tak po iné roky;

pehami ti kropí podočie

horúčavou umračené obočie

v ústach si prevaľuješ steblo ďateliny

ľahla si si do nej ako do periny

čo by to bolo za leto bez Marcely.

Spomienky na Mníchov

tisíce hviezd umiesených  

do obrazcov a nočných ciest

vzduchočiary osamelých dní

a minulých životov

ktoré musíš v očiach niesť

bolo to tak veľmi dávno

na trhanci v Kreuzbergery

sa už viacej nestretneme

cukor na kraji hornej pery

vrzgot škrípajúcich starých dverí

na Starom južnom cintoríne

na Terezinej lúke tretiu májovú nedeľu pred ôsmymi rokmi

prosím nezabudni na prechádzky dolu Isar

po Frauenhof a Baaderstrasse

čo som ti chcel.. no nikdy nenapísal

tu sa šípmi hrdzavými poraním

preľudneným Viktualienmarktom

sladkých pochúťok a korenín

aj náš hotel zatvorili na rohu 88 Baaders.

nič viac, len hrsť spomienok a trpkosť v hlase

bol to pekný rok

v Mníchove.